Podivné stretnutie
Sedím medzi stromami na lavičke a pozerám sa na hodinky,
keď v tom sa ku mne priplichtí čiernovlasý chlapček s nádhernými
veľkými čokoládovými očami. „Teta nemáte dvadsať korún?" pýta sa ma útla
postavička. Mám... Nemám... Premýšľam len tak sama pre seba. „Podľa toho na čo," počujem sa, ako mu
odpovedám. Môj pohľad sa zastaví na jeho ošúchaných sandálkach s deravými
ponožkami. Ani neviem prečo a pohladím ho po hlávke. ,,Dám ti dvadsať
korún, ale musíš mi prísť ukázať, čo si si kúpil," poviem ani neviem
prečo. Predsa mi musí byť jasné, že sa už viac nevráti... Podávam mu sľúbenú
dvadsaťkorunáčku.
,,Dobre teta, hneď som späť!" počujem jeho hlások, ktorý sa stráca spolu s
cupitavými krokmi. Pozerám za tým malým čudom a je mi trošku smutno.
Na moje prekvapenie, ani nie o päť minút je chlapček späť. Len tak
v duchu hrám hru a hádam, koľko môže mať asi rokov. Možno päť, a možno aj
osem. Jeho „ošuntelosť“ ma mätie v tejto nezmyselnej hre.
,,Teta, bol som smädný, toto som si kúpil," ukazuje mi už z diaľky fľašku
s ľadovým čajom. V tej chvíli ako ho zbadám vykračovať si ku mne, pocítim túžbu
ostať s týmto stvorením navždy. Neviem prečo, ale niečim ma priťahuje, je
mi blízky. Bez opýtania si ku mne prisadne na lavičku a pustí sa do rozprávania.
Rozpráva a rozpráva a ja zisťujem, že sa skoro stále smejem... Už sa
nepozerám na hodinky, kedy mám ísť domov, totiž vôbec nikam sa mi ísť nechce.
Je mi dobre s týmto špuntom, ktorý ma svojou prostorekosťou úplne dostal.
Po tomto úprimnom rozhovore, (ktorý je pre všetkých tajný, iba pre nás dvoch nie), ma obleje vlna akejsi nehy. Je to pre mňa zaprášený pocit, ktorý som už dlho vo svojom bijúcom srdci nepocítila.
Až večer, keď sa uložím do postele a zaspávam s pohľadom upretým do plafónu zisťujem, koľko som toho dostala za obyčajných dvadsať korún.
Sandra T. Meirová