Stála a dívala sa

v zrkadle odraz svoj videla.

Veľmi bála sa,

pretože stále váhala.

Chcela povedať to.

Chcela plakať.

Chcela vykričať to.

No strach svoj ukázať nemohla.

Stále v myšlienkach spomínala

ako na spriaznenú dušu dívala sa.

Oporu v nej neprestajne hľadala,

no v tej osobe nikdy nenašla sa.

Spriaznené duša ju veľmi sklamala

nikdy pomocnú ruku jej nedala.

Sama seba sa pítala prečo?

Hovorila si, že jej urobila niečo

Vždy hľadala milé slovo pre ňu,

ale ona jej nedala ani lásku ani nehu.

Dala by aj svoj život za ňu,

no dostala iba ignoranciu neblahú.

Tieto chvíle spomienkou sa stali.

Teraz s dýkou pred zrkadlom stojí.

Smúti za všetkým čo jej vzali.

Stále váha no menej sa bojí.

Dýka jedinou kamarátkou sa   stala,

pevne držala ju v dlaniach.

Nevzdala to a počúvala,

Bola pri jej kvíleniach.

Uľavilo sa jej a prestala sa báť.

V okamihu rukou mihla,

už nevládala bojovať,

a jej sklamané srdca dýka prebodla.

Svoje trápenie na cudzích hodila

už nebude na nich ohľaduplná.

Svoj smutný život ukončila.

A teraz bude opäť šťastná.