3.3.kapitola: osudná kuchyňa

 Spolu s Tinou sme zbehli dolu do kuchyne pomôcť dačo mame lebo chuderka toho mala vyše hlavy. Keď sme vkročili do kuchyne zaliatej slnkom Alica krájala zeleninu na šalát a mama vkladala do trúby makové koláčiky. Obe sa o niečom s radosťou

rozprávali. Keď nás zbadali mama sa pousmiala a povedala že chvalabohu že sme prišli že má práce viac ako starostí. No tak to bolo už čo povedať. Mamina my vložila do rúk škrabku na zemiaky, postavila predo mňa hrniec zo zemiakmi a poprosila ma až jej ich do čista ošúpem. Nebola som dvakrát nadšená ale čo sa dalo robiť. Je predsa Štedrí deň a večer si to vynahradí celá rodina. Tine pripadol nákup ovocia a tak. Mama jej dala do rúk lístoček zo zoznamom vecí ktoré v našej domácnosti chýbajú. Tina sa na mamu s porozumením usmiala a utekala do obchodu. Keď mama zadelila robotu, pokračovali s Alicou v rozhovore. Hovorili o nedávnom narodení malého Andrejka (nášho bratranca) a o tom aký je zlatý. Potom Alica ktorú táto téma už očividne prestávala baviť zmenila tému na hroznú stravu v škole. Mama len neveriacky krútila hlavou kým Alica hovorila čosi o čaji so soľou, zhnitom mäse a dva týždne starom chlebe ktorí jej spolužiačke Martine takmer splesnivel na tanieri. Toto sa zas zreteľne znudilo mame a tak proste zahlásila že ako má strašne veľa roboty a Klára je zavretá vo svojej izbe kde hrá nejakú primitívnu počítačovú hru. Alici zrazu zmizol úsmev s tváre a pozitívna nálada. Klárou boli pohádané fakt ako sa vraví „na nože“. Alica ju neznášala už len pre to aká bola netolerantná voči rodičom. Bolo jej jedno či je potopa, či horí, či nie je niekomu zle alebo či je Štedrí deň a roboty je po krk. Vždy poznala iba tri činnosti:

1. zavrela sa do svojej izby a hrala nejakú primitívnu počítačovú hru

2.sadla si do kresla v predsieni a s prepáčením ŽRALA čipsi, popcorn, chrumky alebo niečo tomu podobné

3.ľahla si na gauč, s otvorenými ústami dokorán a s tzv. „chrúmadlami“(bližšie v bode č. 2) v ruke sledovala telenoveli alebo nejaký iný televízny prepadák ktorému nezostal iný vysielací čas ako ten ktorý sa odohrával vtedy keď väčšina normálnych inteligentných ľudí robila niečo čo bolo tomu času primerané. 

Teraz Klára zrovna praktizovala činnosť č. 1 a s Alicinho pohľadu sa dalo jasne prečítať že keby je v tom nebránili veci ako zákon, rodičia, neplnoletosť a strach z krvi na milión percent by teraz vyšla po schodoch a ručne -stručne by Kláru zabila. V čítaní Alicinho pohľadu ma ale vyrušilo buchnutie dverí. O chvíľu sa v kuchyni zjavila Tina s taškou s ktorej vytŕčal ananás. Tina sa značne potrápila s nesením nákupu a s úľavu ho položila na kredenc. Mama poďakovala Tine za nákup a dodala že je ako jej tretia dcéra. Hej neviem či som naozaj dobre počula ale povedala TRETIA. Všetci na mamu zazerali pohľadom ktorým sa spytovali „ a čo Klára“. Mama potom dodala že nevie či má Kláru EŠTE  považovať za dcéru. Dcéra by podľa mamini mala pomáhať mať rada rodičov, neklamať im, a tieto kritéria Klára očividne nespĺňa. Alicu tento moment dosť vytočil pretože urazene odlepila zrak od mami a akoby nič a zeleninu krájala zúrivejšie ako 1200 otáčkový kuchynský robot. Alica to zjavne trochu preháňala, vlasy jej padali do tváre a výsledkom toho bolo to, že Alicine rozštiepené končeky vyzerali ešte horši ako pred maminým výrokom.

 Najviac som ľutovala chuderku Tinku. Snažila sa aby jej nálada bola veselá, ale keď zbadala že sa to nejako nedá, zastavila na bode „neutrálna“. Keď som na ňu pozrela venovala mi silený úsmev ale nevyzerala že by sa cítila bohvieako šťastná. Keď som na ňu pozrela našťastie mi už silený úsmev venovať nemusela- obrátila sa ku mame pretože ju práve prosila, či by nešla do pivnice po kompóty. Tina ochotne prikývla a opäť v kuchyni zostala už len nekompletná zostava pokrvnej rodiny. Mama robila na kuchynskej linke nejaké pokusy s cestom, práve sa v ňom piplala (čítaj miešala ho) a pridávala pár vajec. Keď už to vyzeralo že všetky potrebné prísady sú v ceste, požiadala Alicu o stoličku. Alica položila nožík a doslova neutrálnym krokom bez akéhokoľvek slova alebo mimiky odkráčala pár metrov do jedálne a potom keď prišla, položila pred mamu stoličku. Mama sa na ňu usmiala a poďakovala. To už tu bola ale aj Tina s mamininými výtvormi s minulého roka alias kompótmi v rukách a s úsmevom od ucha k uchu. S radosťou som schmatla posledný zemiak ktorý mal akýsi bujný tvar ježka kríženého so žabou. Rýchlim šmahom škrabky som zošúpala šupu a zemiačik položila do vody ku ostatným. Potom som ohlásila mame že úloha bola splnená ale zjavne nestačil jeden pokus- mama bola totiž plne zaneprázdnená otváraním kompótov a tak som si prácičku pridelila sama. Začala som vybaľovať s tašky veci a to som ani nevedela že som spravila asi najlepšiu vec akú som mohla. Alicu totiž po tých niekoľkých minútach prešla nostalgická nálada a pozrela na môj súboj s taškou. Nadvihla obočie a rozosmiala sa. V tejto kuchyni padal jeden šok za druhým. Najskôr mama zahlási najväčšiu blbosť akú môže a potom sa Alica rozosmeje. Nič divné, ibaže Alica sa doma zasmiala naposledy keď ešte nechodila na internát. Odvtedy sa smeje výlučne len v spoločnosti jej kamošov (a kamošiek, samozrejme...). Nielen že som nejakým spôsobom odstrčila tašku a celá vycivená zízala na Alicu ale nebola som sama. Mamina vytreštila oči a na tvári sa jej pomaly tiež črtal úsmev typu „to čo sa deje?“ alebo inak povedané „budúcnosť sa sama mení“. Tina tiež odvrátila zrak od mamininho súboja s kompótmi a nadšene sledovala záchvat smiechu mojej sestry. Mala som sto chutí ísť pre kameru a natočiť si to ale boli dva dôvody prečo by sa mi to moc neoplatilo.:

Po prvé: kým by som odišla, Alica by sa bola spamätala (ona sa čoskoro spamätá aj bez toho)

A po druhé: bránila by som tým mame a Tine na 2 sekundy vo výhľade a to som fakt nechcela- ukrátiť ich až o 2 sekundy tohto mimoriadneho zážitku.

Takže s toho vyplýva že som zostala stáť na mieste a pridala sa ku nadšeným divákom. Zrazu v kuchyni nastalo akési čudné ticho. Hneď sme si uvedomili že Alica sa uvedomila. Spravili sme sa akože nič a ďalej sme pokračovali vo svojich prácach- ja a mama sme zápasili (ja z taškou ona s kompótmi) a Tina sledovala mamu. Alici ale už došlo aj to že sme sa na ňu dívali a tak roztiahla úsmev z názvom „od ucha k uchu+ zuby“ a rozhadzovala rukami, lebo nám vysvetľovala čo jej prišlo smiešne (pravdu povediac aj mne sa chcelo smiať keď som počula Alicin opis môjho súboja s ananásom ale našťastie som zatla zuby) a ako tak konverzovala jej zvyčajným ruko-ústo gestikulovaním, ja, Tina aj mama sme jej občas chápavo a súcitne prikývli. Chúďa Alica, teraz sa bude pred Tinou hanbiť... moc jej nezávidím- videla ju totiž v tomto zriedkavom stave (za ktorý sa Alica Vážna hanbila a mala proti nemu veľa vecí a námietok) polovica našej rodiny (ne pokrvnej lebo počítam aj Tinu). Ale aspoň opadla tá hnusná nálada a pomaly ale iste sa v našej krásnej, osudnej a slnkom zaliatej kuchyni začali rozvíjať debaty na normálne, veselé témy pri ktorých si moja pokrvná staršia sestra nemusela štiepiť končeky...