3.3.kapitola:
osudná kuchyňa
Spolu s Tinou sme zbehli dolu do kuchyne pomôcť dačo mame lebo chuderka toho mala vyše hlavy. Keď sme vkročili do
kuchyne zaliatej slnkom Alica krájala zeleninu na šalát a mama vkladala do
trúby makové koláčiky. Obe sa o niečom s radosťou
rozprávali. Keď nás zbadali mama sa
pousmiala a povedala že chvalabohu že sme prišli že má práce viac ako
starostí. No tak to bolo už čo povedať. Mamina my vložila do rúk škrabku na zemiaky, postavila predo mňa
hrniec zo zemiakmi a poprosila ma až jej ich do čista ošúpem. Nebola som
dvakrát nadšená ale čo sa dalo robiť. Je predsa Štedrí deň a večer si to
vynahradí celá rodina. Tine pripadol
nákup ovocia a tak. Mama jej dala do rúk lístoček zo zoznamom vecí ktoré
v našej domácnosti chýbajú. Tina sa na mamu s porozumením
usmiala a utekala do obchodu. Keď mama zadelila robotu, pokračovali
s Alicou v rozhovore. Hovorili o nedávnom narodení malého
Andrejka (nášho bratranca) a o tom aký je zlatý. Potom Alica ktorú
táto téma už očividne prestávala baviť zmenila tému na hroznú stravu
v škole. Mama len neveriacky krútila hlavou kým Alica hovorila čosi
o čaji so soľou, zhnitom mäse a dva týždne starom chlebe ktorí jej
spolužiačke Martine takmer splesnivel na tanieri. Toto sa zas zreteľne znudilo
mame a tak proste zahlásila že ako má strašne veľa roboty a Klára je
zavretá vo svojej izbe kde hrá nejakú primitívnu počítačovú hru. Alici zrazu
zmizol úsmev s tváre a pozitívna nálada. Klárou boli pohádané fakt ako sa vraví „na
nože“. Alica ju neznášala už len pre to aká bola netolerantná voči rodičom.
Bolo jej jedno či je potopa, či horí, či nie je niekomu zle alebo či je Štedrí
deň a roboty je po krk. Vždy poznala iba tri činnosti:
1. zavrela sa do svojej izby a hrala nejakú
primitívnu počítačovú hru
2.sadla si do kresla v predsieni
a s prepáčením ŽRALA čipsi, popcorn, chrumky alebo niečo tomu podobné
3.ľahla si na gauč, s otvorenými ústami
dokorán a s tzv. „chrúmadlami“(bližšie v bode č. 2) v ruke sledovala
telenoveli alebo nejaký iný televízny prepadák ktorému nezostal iný vysielací
čas ako ten ktorý sa odohrával vtedy keď väčšina normálnych inteligentných ľudí
robila niečo čo bolo tomu času primerané.
Teraz Klára
zrovna praktizovala činnosť č. 1 a s Alicinho pohľadu sa dalo jasne
prečítať že keby je v tom nebránili veci ako zákon, rodičia, neplnoletosť
a strach z krvi na milión percent by teraz vyšla po schodoch
a ručne -stručne by Kláru zabila. V čítaní Alicinho pohľadu ma ale
vyrušilo buchnutie dverí. O chvíľu sa v kuchyni zjavila Tina
s taškou s ktorej vytŕčal ananás. Tina sa značne potrápila
s nesením nákupu a s úľavu ho položila na kredenc. Mama
poďakovala Tine za nákup a dodala že je ako jej tretia dcéra. Hej neviem
či som naozaj dobre počula ale povedala TRETIA. Všetci na mamu zazerali pohľadom ktorým sa spytovali „ a čo Klára“.
Mama potom dodala že nevie či má Kláru EŠTE považovať
za dcéru. Dcéra by podľa mamini mala pomáhať mať rada rodičov, neklamať im,
a tieto kritéria Klára očividne nespĺňa. Alicu tento moment dosť vytočil pretože urazene odlepila zrak od
mami a akoby nič a zeleninu krájala zúrivejšie ako 1200 otáčkový
kuchynský robot. Alica to zjavne trochu
preháňala, vlasy jej padali do tváre a výsledkom toho bolo to, že Alicine
rozštiepené končeky vyzerali ešte horši ako pred maminým výrokom.
Najviac som ľutovala chuderku Tinku. Snažila
sa aby jej nálada bola veselá, ale keď zbadala že sa to nejako nedá, zastavila
na bode „neutrálna“. Keď som na ňu pozrela venovala mi silený úsmev ale
nevyzerala že by sa cítila bohvieako šťastná. Keď som na ňu pozrela našťastie
mi už silený úsmev venovať nemusela- obrátila sa ku mame pretože ju práve
prosila, či by nešla do pivnice po kompóty. Tina ochotne prikývla a opäť v kuchyni zostala už len
nekompletná zostava pokrvnej rodiny. Mama robila na kuchynskej linke nejaké
pokusy s cestom, práve sa v ňom piplala (čítaj miešala ho)
a pridávala pár vajec. Keď už to vyzeralo že všetky potrebné prísady sú
v ceste, požiadala Alicu o stoličku. Alica položila nožík
a doslova neutrálnym krokom bez akéhokoľvek slova alebo mimiky odkráčala
pár metrov do jedálne a potom keď prišla, položila pred mamu stoličku.
Mama sa na ňu usmiala a poďakovala. To už tu bola ale aj Tina
s mamininými výtvormi s minulého roka alias kompótmi v rukách
a s úsmevom od ucha k uchu. S radosťou som schmatla
posledný zemiak ktorý mal akýsi bujný tvar ježka kríženého so žabou. Rýchlim
šmahom škrabky som zošúpala šupu a zemiačik položila do vody ku ostatným.
Potom som ohlásila mame že úloha bola splnená ale zjavne nestačil jeden pokus-
mama bola totiž plne zaneprázdnená otváraním kompótov a tak som si
prácičku pridelila sama. Začala som vybaľovať s tašky veci a to som
ani nevedela že som spravila asi najlepšiu vec akú som mohla. Alicu totiž po
tých niekoľkých minútach prešla nostalgická nálada a pozrela na môj súboj
s taškou. Nadvihla obočie a rozosmiala sa. V tejto kuchyni padal
jeden šok za druhým. Najskôr mama
zahlási najväčšiu blbosť akú môže a potom sa Alica rozosmeje. Nič divné,
ibaže Alica sa doma zasmiala naposledy keď ešte nechodila na internát. Odvtedy
sa smeje výlučne len v spoločnosti jej kamošov (a kamošiek,
samozrejme...). Nielen že som nejakým spôsobom odstrčila tašku a celá
vycivená zízala na Alicu ale nebola som sama. Mamina vytreštila oči a na
tvári sa jej pomaly tiež črtal úsmev typu „to čo sa deje?“ alebo inak povedané
„budúcnosť sa sama mení“. Tina tiež odvrátila zrak od mamininho súboja
s kompótmi a nadšene sledovala záchvat smiechu mojej sestry. Mala som
sto chutí ísť pre kameru a natočiť si to ale boli dva dôvody prečo by sa
mi to moc neoplatilo.:
Po prvé:
kým by som odišla, Alica by sa bola spamätala (ona sa čoskoro spamätá aj bez
toho)
A po
druhé: bránila by som tým mame a Tine na 2 sekundy vo výhľade a to som fakt nechcela- ukrátiť ich až
o 2 sekundy tohto mimoriadneho zážitku.
Takže
s toho vyplýva že som zostala stáť na mieste a pridala sa ku nadšeným
divákom. Zrazu v kuchyni nastalo akési čudné ticho. Hneď sme si uvedomili
že Alica sa uvedomila. Spravili sme sa akože nič a ďalej sme pokračovali
vo svojich prácach- ja a mama sme zápasili (ja z taškou ona s kompótmi)
a Tina sledovala mamu. Alici ale už došlo aj to že sme sa na ňu dívali
a tak roztiahla úsmev z názvom „od ucha k uchu+ zuby“
a rozhadzovala rukami, lebo nám vysvetľovala čo jej prišlo smiešne (pravdu
povediac aj mne sa chcelo smiať keď som počula Alicin opis môjho súboja
s ananásom ale našťastie som zatla zuby) a ako tak konverzovala jej
zvyčajným ruko-ústo gestikulovaním, ja, Tina aj mama sme jej občas chápavo
a súcitne prikývli. Chúďa Alica, teraz sa bude pred Tinou hanbiť... moc
jej nezávidím- videla ju totiž v tomto zriedkavom stave (za ktorý sa Alica
Vážna hanbila a mala proti nemu veľa vecí a námietok) polovica našej
rodiny (ne pokrvnej lebo počítam aj Tinu). Ale aspoň opadla tá hnusná nálada
a pomaly ale iste sa v našej krásnej, osudnej a slnkom zaliatej
kuchyni začali rozvíjať debaty na normálne, veselé témy pri ktorých si moja
pokrvná staršia sestra nemusela štiepiť končeky...