Stojíme tak blízko,
rozdelení stenou.
Stojíme tak blízko,
predsa kilometre vzdialení.
Vidím ťa,
smútkom a sklamaním ubitého priateľa,
nemožem sa ťa dotknúť.
Búšim do steny,
bežím, snažím sa dohnať tvoju bolesť,
Zničím ju..
Ak nie , tak seba...
Tvoje nešťastie ma bolí,
už nevládzem,
nedokážem pomocť,
skúšala som všetko.
Prosím odpusť mi moju slabosť...
Cítime bezmocnosť,
keď nedokážeme
pomocť blízkemu.
Keď vyskúšame všetko, no stále vidíme bolesť v jeho
očiach...
Nič si nespravil,
opúšťa ťa láska...
Snažíš sa ju zachytiť,
nepustiť ju preč,
ak ti raz dala
nádej.
Ako ju zachrániš?
Uprosíš,
či sa schováš do seba
a necháš to na nej?
Rozhodla sa.
Odchádza a ty nemožeš nič,
ostanú len oči plné sĺz...
Cítime bezmocnosť,
keď nedokážeme
zabrániť rozchodu,
my milujeme,
ten druhý viac nie.
Rozkázať srdcu nemožeš,
vzal si nádej človeku,
čo chcel viac ako tvoje priateľstvo.
Nikdy si mu ju nedal?
On si ňou však počítal...
Nechcel si zlomiť srdce,
no tomu svojmu neprikážeš,
vyberá si podľa seba.
Toľko ľudí ostáva samých,
každé srdce si vyberie len jedného.
Ostatní, nech sú akokoľvek dobrí,
čakajú, hľadajú, či sa liečia ...
Cítime bezmocnosť,
keď nedokážeme
pomocť blízkemu,
Keď vyskúšame všetko,
no stále vidíme bolesť v jeho očiach...
Cítime bezmocnosť,
keď nedokážeme
zabrániť rozchodu,
my milujeme,
ten druhý nie.
Cítime bezmocnosť,
keď nedokážeme
rozkázať tomu,
čo je v nás
najdrahšie,
aj keď pred nami stojí najlepš človek na svete...
...bezmocnosť...